WAGNER, HVIAZDY A OSAMELÝ PRINC
Ľudovítovo II. detstvo v Hohenschwangau: Wagner a hviezdy
Mladý Ľudovít II. vyrastal izolovaný na Hohenschwangau, obklopený nástennými maľbami o legende o labuti — a potom, už ako kráľ, pozval Richarda Wagnera, aby uňho v roku 1865 strávil týždeň.
Check dates and availability ↗Detstvo, v ktorom bolo málo rodičov a veľa legiend
Ludwig II. sa narodil v roku 1845 a vyrastal prevažne na Hohenschwangau po boku svojho mladšieho brata Otta, ktorý prišiel na svet o tri roky neskôr. Ich rodičia, korunný princ Maximilián a princezná Mária, viedli formálny dvor a podľa väčšiny správ trávili chlapci oveľa viac času so sluhami, vychovávateľmi a guvernantkami než s ktorýmkoľvek z rodičov — odstup, ktorý zanechal stopu na oboch. To, čo ich namiesto toho obklopovalo, bol samotný palác: izba za izbou vymaľovaná legendou o labuti Lohengrin, stredovekými ságami starých rytierov zo Schwangau a germánskymi mýtmi. Dávno predtým, než Ludwig vôbec počul Wagnerovu hudbu, vyrastal priamo v jej námete, obklopený nástennými maľbami, ktoré rozprávali presne ten druh príbehu, ktorý sa neskôr pokúšal za obrovské peniaze vybudovať sám pre seba.
Otto, ten tichší brat
Otto prežil Ludwigovo detstvo v Hohenschwangau takmer úplne rovnako — tí istí vzdialení rodičia, tie isté vymaľované izby, tí istí vychovávatelia — a predsa sa dospelé životy oboch bratov ostro rozišli. Otto ako chlapec neprejavoval žiadne známky choroby; až po službe vo francúzsko-pruskej vojne začiatkom 70. rokov 19. storočia sa u neho začali prejavovať ťažké úzkosti a depresie, pričom ho lekári v polovici 70. rokov oficiálne vyhlásili za duševne chorého. V roku 1886 formálne nastúpil po Ludwigovi na kráľovský trón, no v praxi nikdy nevládol a nasledujúce desaťročia prežil prevažne v izolácii od verejného života. Je to triezva poznámka pod čiarou k detstvu, ktoré si inak pamätáme pre jeho rozprávkové kulisy — dvaja chlapci vyrastajúci medzi tými istými rozprávkovými maľbami, ktorých životy sa potom vydali veľmi odlišnými, a miestami veľmi ťažkými, cestami.
Izba, v ktorej sa zrodili hviezdy
Po smrti svojho otca v roku 1864 sa novo korunovaný osemnásťročný Ludwig podpísal na rodinnom zámku vlastným rukopisom, keď si v spálni objednal prepracovanú inštaláciu: strop vymaľovaný ako nočná obloha s mesiacom a hviezdami, ktoré sa dali rozsvietiť na povel. Pramene sa mierne rozchádzajú v opise presného mechanizmu – spomínajú skryté olejové či petrolejové lampy v kombinácii so zrkadlami vsadenými do podlahy nad miestnosťou, skonštruované tak, aby vytvárali ilúziu žiariacich hviezd nad hlavou – popri vyrezávanej skalnej formácii a funkčnému miniatúrnemu vodopádu inde v miestnosti. Je to raná, malá skúška teatrálnej, skonštruovanej fantázie, ktorú Ludwig neskôr rozvinul s neporovnateľne väčšími nákladmi na Neuschwansteine a Linderhofe – dôkaz, že jeho záľuba v mechanizovanom zázraku sa začala tu, v detskej spálni, a nie pri slávnych zámkoch.
Wagner prichádza na pobyt
Ludwig už dávno predtým, než v novembri 1865 pozval Richarda Wagnera do Hohenschwangau, urobil z tohto skladateľa svoju osudovú tému — obaja sa prvýkrát stretli predchádzajúci rok v Mníchovskej rezidencii, 4. mája 1864, pár mesiacov po jeho nástupe na trón. Tá novembrová návšteva trvala takmer celý týždeň, pričom kráľ a skladateľ trávili dlhé hodiny spoločne pri klavíri a v rozhovoroch — podľa väčšiny správ to bolo intenzívne, takmer pohlcujúce stretnutie myslí. Wagner bol v tom čase už Ludwigom usadený vo vile v Mníchove, aby sa obaja mohli pohodlne stretávať. Tento vzťah neskôr financoval niektoré z Wagnerových najvýznamnejších neskorých diel — a začal sa do veľkej miery v tých istých miestnostiach, kde mladý Ludwig vyrastal obklopený legendou o labutom rytierovi, ktorú Wagnerov vlastný Lohengrin preslávil po celej Európe.
Od chlapca so swan-muralom k Labutiemu kráľovi
Nie je ťažké vystopovať líniu od nástenných malieb v Hohenschwangau k posadnutostiam dospelého Ludwiga. Labuť starých schwangauských rytierov, vyobrazená po celom jeho detskom domove a zdramatizovaná vo Wagnerovom Lohengrinovi, sa stala čímsi ako jeho osobným emblémom — objavovala sa v jeho korešpondencii, v jeho nábytku a napokon aj v samotnom názve hradu, ktorý postavil na opačnej strane údolia: Neuschwanstein, Nový labutí kameň. Kým labutia symbolika Hohenschwangau bola zdedená, namaľovaná generáciu pred Ludwigovým narodením jeho otcovými dekoratérmi, tá neuschwansteinská bola vybraná a plne financovaná samotným Ludwigom. Pri pohľade vedľa seba tieto dva hrady sledujú cestu jednej predstavivosti — od chlapca, ktorý vstrebáva legendu zo steny svojej spálne, po kráľa, ktorý okolo nej prestavuje celý svoj svet.
Návraty ako kráľ
Stať sa v roku 1864 kráľom neznamenalo nechať Hohenschwangau za sebou. Aj keď sa Neuschwanstein v priebehu konca 60., 70. a 80. rokov 19. storočia vypínal na skalnom útese oproti, Ludwig sa vracal do svojho detského domova na celé týždne a často ho využíval ako základňu pri dohľade nad stavebnými prácami v údolí. Predpokladá sa, že sledoval, ako Neuschwanstein rastie, z okien a terás samotného Hohenschwangau — synova fantázia doslova viditeľná z otcovho zrealizovaného sna. Tento zvyk vracať sa hovorí niečo, čo samotné nástenné maľby nedokážu: napriek svojej neskoršej povesti samotára, ktorý si staval čoraz odľahlejšie a prepracovanejšie útočiská, sa Ludwig nikdy úplne nevzdal pomerne skromného, obývaného zámku, kde jeho predstavivosť prvýkrát nabrala podobu.